Dominik Dán v znamení doby

Pamätám si, ako by sa to stalo včera. Zákazník, po hlase veľmi starý si objednal naše služby. Starali sme sa o počítače malým a stredným firmám, ale občas sme vybiehali aj k ľuďom, ktorý bývali nablízku a mali problém. A tak to bolo aj teraz.

Keď som prišiel do jeho panelákového bytu v Petržalke, zostal som v nemom úžase. Všade boli knihy, papiere, zošity. Staručký pán, v tom čase už vyše 80 ročný bol tak schovaný za všetkými tými kopami, že som ho ledva videl.

Počítač som mu opravil o chvíľu, no tých zopár minút čo sme sa pri tom rozprávali, ma ovplyvnilo asi navždy.

Bol politickým väzňom v päťdesiatych rokoch a odsedel si vyše 10 rokov. Odsedel. Odsedel, odpracoval, odtrpel. Napriek tomu, že bojoval vo vojne proti Nemcom, napriek tomu, že bol vyznamenaný po vojne… Doba sa zmenila. Neakceptoval komunizmus a tak mu bolo všetko zabudnuté.

Keď som sa ho pýtal, čo vlastne robí, povedal mi že píše. Spisuje všetko, čo zažil a čo si pamätá. Pre knihu ktorú chystá, ale tiež pre Ústav pamäti národov a svoje vnúčatá. “Mladá generácia už nič nevie o tej dobe a históriu vždy píše ten, kto je pri moci. Aj keď to ovplyvní len moje vnúčatá a pochopia aké to bolo, stojí to za ten čas a námahu. Ľudia nesmú zabudnúť na to, čo sa stalo. Inak sa nikdy nepoučia. Ak si nepamätáme zlo, nevieme, že sa vracia. A to je ešte horšie ako to, že sa to už raz stalo.”

Odišiel som z bytu a po čase zabudol na jeho meno, na názov knihy ktorú chystal, ale na jeho slová nikdy. Jeho slová boli znamením doby, ktorú som aj ja poznal len veľmi okrajovo. A predsa sa ma tak veľmi týkala.

Prvú knihu, resp. audioknihu, Dominika Dána ktorú som počul, bol príbeh Popol všetkých zarovná. Do vtedy som považoval Dominikove knihy za „evitovky pre mužov“ a nikdy po nich ani len nesiahol.

img-alternative-text

Karlova Ves. Remiášova vražda nikdy nebola oficiálne doriešená.

Táto kniha zmenila môj pohľad na Dominika Dána úplne. Vtiahla ma do doby, do retrospektívy, ktorú som dovtedy ignoroval a považoval za minimálne nezaujímavú.

História ma nikdy nebavila. Školské hodiny dejepisu u pani profesorky Siváčkovej boli zúfalé. Miesto inšpirovania študentov, nás, cez príbehy a súvislosti danej doby sme sa bifľovali roky, mená a nezáživné fakty. História sa stala synonymom odpornosti, akej sa vyrovnalo len málo predmetov.

Pri čítaní Popolu som zrazu začal vnímať, že história, aj keď iba nedávna, a historické fakty sa dajú predstaviť ľuďom aj inak. Záživne a pútavo.

img-alternative-text

Milan Kňažko a Nežná revolúcia. Alebo fatamorgána?

Nechcem porovnávať dánovky s nejakými učebnicami či historickými titulmi. Uvádzam to len ako príklad. Príbehy, ktoré sa nesú na faktoch doby a prikresľuje ich aj vymysleným dejom sú ľahšie zapamätateľné, ako dátum, meno a suchá poučka. Pre väčšinu z nás.

Dominik Dán nie je historik. Nezakladá si na presnosti svojich tvrdení a už vôbec nie na faktologickom zobrazení doby. Jeho príbehy ale dajú ľuďom lepší pohľad na dobu ako akákoľvek učebnica moderného dejepisu.

Celé zobrazenie doby je postavené na príbehoch, ktoré zaujmú, nenudia a zanechajú v čitateľovi niečo, čo suchý fakt nikdy nedokáže.

Ak som aj počul a vágne si pamätal, že Václav Havel udelil v roku 1990 veľkú amnestiu, viac som toho nevedel. Po dopočúvani posledných dánoviek si nielen pamätám, že sa amnestia udiala, ale čo to spôsobilo v spoločnosti. Aké dopady to malo, ako dlho trvalo aby sa takmer 80% prepustených vrátilo znova späť za mreže, ako to priamo ovplyvnilo vznik mafie na našom území, ako nezmyselné to celé bolo. Možno čo to okrášlil pre príbeh a vypovedal „fakty“ z pohľadu policajta. Napriek tomu mi povedal viac ako akákoľvek profesorka za roky strávených na jej hodinách.

Ivan Lexa sa zaslúžil o veľa dejepisných záznamov

Dominik Dán nie je historik. Napriek tomu je jeho svedectvo doby silnejšie a zaujímavejšie, ako čokoľvek, čo sme sa mali šancu dozvedieť inde. Teda, aspoň my, ktorých história takmer nezaujíma.

Ak si chcete zaspomínať na doby prelomových čias spoločnosti, výbuchy nepohodlných svedkov, vznik mafie, vraždenie pre dobro veci a iné historické obludnosti, dánovky vám to povedia tak, že si to zapamätáte navždy.

img-alternative-text

Privatizácie, krádeže, zabíjanie. Dejiny moderného Slovenska v rozbehu.

Keď vám raz niekto bude hovoriť o tom, ako bolo za komunizmu lepšie, ako rožky stáli 20 halierov, maslo 5 korún a mlieko 2 koruny, budete vedieť svoje. Zapchať si ústa 20 halierovým rožkom bolo možno vtedy jednoduchšie, no tým sa celá tá blahobytná doba končila. Neveríte? Prečítajte si sami!