Na Kóte 12 sa vtedy zomieralo

Ako dieťa som bol fascinovaný ostnatým drôtom a štátnou hranicou. Žil som v Devínskej Novej Vsi, presne na hranici s Rakúskom a ostatný drôt bol súčasťou nášho života. Vzbudzoval hrôzu a zároveň hroznú túžbu. Túžbu dozvedieť sa viac o príbehoch, ktoré sa tam odohrávali.

Medzi Devínskou a Devínom vtedy bola len rozbitá asfaltka, ktorá miesto odstavného pruhu mala pravú železnú oponu.

Ostnaté drôty v Devínskej Novej Vsi

V Devíne pri hrade bolo kino, do ktorého sme občas pešo s učiteľkami chodili. Takto som mal šancu drôt zažiť z úplnej blízkosti. Bol hrozivý. A zároveň vzrušujúci.

Kde tu okolo nás prešli pohraničiary so psom a samopalmi na hrudi, pozdravili slušne učiteľky a nás deti si nevšímali. Neboli sme pre nich hrozba.

Keby sa o podobný výlet pokúsil dospelý človek, ktorý by každú chvíľu zastavil a so záujmom si obzeral tento všemocný plot, jeho prítomnosť v pohraničnej zóne by bola veľmi krátka.

Po ceste prešlo v tom čase za hodinu len zopár áut, predpísanou štyridsiatkou a tak naše pešie výlety neboli nijako nebezpečné. Aspoň sme vtedy žiaden strach nepociťovali.

Vždy som túžil vedieť viac o tom, čo sa na takej štátnej hranici deje.

Občas sme v noci videli vystrelené svetlice, čo znamenalo poplach, či dokonca pokus niekoho o nelegálne prekročenie.

Raz-dvakrát som počul dokonca aj vzdialenú streľbu zo samopalu.

Počuli sme príbehy ľudí, ktorí skúsili prebehnúť, preplávať či dokonca na rogale preletieť zo Skaly do vysnívanej krajiny. Napríklad sa povrávalo, že nášmu starému mäsiarovi sa to podarilo…

Bol som malý a nechápal som, prečo to robia. No počúvať o tom bolo vzrušujúce.

Navždy to zostala pre mňa záhada. Ako to tí ľudia dokázali?

Obrovský trojmetrový ostnatý drôt. Za ním pieskové pole. Nášľapné senzory. Ďalší ostnatý drôt v tvare obrovskej pichľavej húštiny. Vysoká tráva až k rieke. A Morava. Studená, bahnitá voda a potom dlhé polia bez človiečika, do prvej dediny v Rakúsku.

Keď sa mi do rúk dostala audiokniha Uzol, od začiatku som sa nevedel od nej odtrhnúť.

Nielenže sa v nej rozpráva o Devínskej kde som vyrastal, ale príbeh do detailov rozpitváva, ako to na tejto •našej• hranici bolo.

Ako ju strážili, ako sa ľudia pokúšali o jej prekročenie, aké nástrahy tam na nich čakali a čo ich na oplátku čakalo, ak sa prekročenie nepodarilo. Alebo, čo čakalo najbližších doma, keď sa to predsa niekomu podarilo.

Príbehov o komunizme a o tom čo sa vtedy dialo asi nikdy nebude dosť. Pokiaľ sa o tom nebude písať a spomínať, postupne sa zabudne.

Raz, pred mnohými rokmi, som opravoval počítač asi deväťdesiat ročnému pánovi.

Jeho pracovňa bola plná kníh v obrovských pyramídach. K počítaču sa pomaly nedalo dostať. Keď som sa ho spýtal, čo vlastne robí, zostal som zmrazený.

Tento pán si okúsil od komunistov všetko. Od trýznenia, persekuovania jeho a jeho rodiny až po väzenie. A to bol bývalý vojenský hrdina.

Najprv dostal medailu a o pár rokov “žalár”. Prvý. Potom prišiel druhý, tretí…

A tak, keď sa zmenila situácia v krajine, rozhodol sa, že o tom musí písať. Dať dokopy príbehy ľudí ako bol on, aby sa nikdy nezabudlo. Aby si o päťdesiat rokov nová generácia nemyslela, že to bolo len niečo nevinné, či prinajhoršom mierne otravné.

Neviem, či sa jeho knihy niekedy dostali na svetlo sveta, no veľmi dúfam, že áno.

Dominik Dán nezažil to čo tento pán, na to je príliš mladý. Napriek tomu jeho knihy sprostredkovávajú dokonalý obraz toho, čo sme len tušili, že sa tu dialo. Možno je v nich kopec fikcie, ale väčšine verím. Už len preto, že Kótu 12, aj keď som nevedel vtedy, že sa tak volala, si ešte stále dobre pamätám.

Dominik Dán, Uzol - Kóta 12