iTunes, Steve Jobs a kradnutie audiokníh

Keď v roku 2003 Steve Jobs prišiel s ideou predávať hudbu cez Internet, nikto tomu nápadumoc neveril. Pokusov už bolo viac. No hlavne peer-to-peer siete, ako bol napríklad priekopnícky Napster, veselo zdielali a ponúkali hudbu na stiahnutie zdarma. A tak, spoplatnenie niečoho, za čo „netrebalo platiť“, bolo nelukratívne a zbytočné.

Pirate Music

Image courtesy of Grant Cochrane atFreeDigitalPhotos.net

Idea však bola jednoduchá. Nie každý človek chce, alebo vie – keď mám obsiahnuť všetky prípady – takto „prístupnú“ hudbu sťahovať. Tejto skupine treba dať alternatívu. Treba im dať do rúk jednoduchú platformu, kde si nájdu po čom túžia a aj bez technickejších znalostí obslúžia svoje potreby. Legálne a bez čakania. A tak vznikol obchod, dnes všetkým na celom svete dobre známy ako iTunes Store.

Už o rok neskôr sa ukázalo, ako sa všetci mýlili. V apríli 2004 mal zasebou iStore 100 miliónov predaných skladieb a od roku 2008 je najväčší predajca hudby na celom svete. Že zbytočné a nelukratívne, vraveli?

Čo do kýbla to má ale spoločné s audioknihami a Audiolibrixom?

Keď sme pred vyše rokom začínali, vedeli sme, že náš problém bude podobný. Internet bol a je viac a viac zaplavený nelegálnymi kópiami audiokníh, podobne ako hudby. Práve preto sme sa rozhodli priniesť alternatívu pre ľudí, akých oslovoval aj Steve Jobs a akými dúfame sme aj my sami. Pre ľudí, ktorí sú ochotní a zvyknutí platiť za prácu druhých, či je to práca fyzická, alebo mentálna.

Nechceli sme však ísť cestou iTunes. Cestou uzavretého systému striktnena viazaného na vybraný software a zariadenia, len aby sa dáta nedali zneužiť a my si udržali nad nimi úplnú kontrolu. To sa nám nepozdávalo. Radšej sme vsadili na sociálny aspekt a na osobný pocit vlastníctva a zodpovednosti každého našeho zákazníka. Vydali sme sa cestou tzv. social-DRM.

Sociálne DRM som v skratke opísal dávnejšie. V princípe je technológia jednoduchá a nenáročná. Napriek tomu nie je lacná. Stojí za ňou veľa rokov dedikovaného výskumu a práce, aj keď v tomto prípade nie našej. Verili sme, že to naši zákazníci a potenciálni zákazníci budú chápať a ak ajnáhodou niektorí na začiatku nemajú úplne jasno čo chcú, rýchle topochopia.

Rado to nepochopil. Kúpil si u nás audioknihy a začal ich veselo zdielať na internete. Súbory s informáciou o tom, kto je ich majiteľom a teda legálne za ne aj zodpovedá.

Pripomína mi to kamaráta, ktorý v mladosti z balkóna hádzal na ľudí balóny s vodou. Keď balóny došli, vybalil z plastiku časopis ktorý práve doručilpoštár podľa adresy na štítku jeho rodičom a hodil naplnený vodou nasuseda dolu ten. Aj s menom a adresou majiteľa na štítku. Oups.

Ľudia sa často pýtajú a nerozumejú, prečo nemôžu zdielať niečo, čo sikúpili, za čo zaplatili – ako trebárs knihu. Krátke vysvetlenie by bolo, že sa zaviazali súhlasom s našimi obchodnými podmienkami tak nerobiť.

Vysvetlím to však inak. Keď si kúpim lístok na koncert, vojdem dnu a potom cez dieru v plote podám kamarátovi ten istý lístok čo patrí mne, aby prešiel aj on – naivné, že by lístok bol stále v celku, ale ok – chápem viac ako dobre, že to čo robím nie je legálne. Podobne ako s audioknihami. Keď som si ich kúpil, patria mne. Ak ich však „podám dierou v plote“niekomu ďaľšiemu, je tu problém.

Náš automatizovaný vyhľadávací systém súbory na Internete našiel a my smepotom našli, kto ich u nás zakúpil. Rado sa dopustil trestného činu. Vydavateľ sa v tomto prípade rozhodol byť chápavý a štedrý a neprikročiť k ďalším krokom. Pod podmienkou, že sa jeho meno druhýkrát už neobjaví na liste poškodzovateľov. My veríme, že nie. Že toto bolo pre neho dostatočné poučenie a uvedomenie si chyby. No napriek tomu sme zostali z toho sklamaní.

Chceš byť informovaný o novinkách a akciáchmedzi prvými? Odoberaj náš newsletter!

100 %bez spamu!